Jedovaté môže liečiť

Neviem či môžem uvažovať, neviem či ma zaujíma tento sviatok, neviem či je čo oslavovať, neviem či nie je škoda zatvorených škôl, podnikov, krčiem, obchodov.  Ale viem jedno, nemusím sa tlačiť zamestnávateľovi do priazne a lízať mu nápady, môžem si otvoriť náručie a vpustiť doň oddych i chmel.

Invázia spomienok a trojrukí

Ako aj po iné roky, tak aj teraz nás čaká v tento deň invázia dokumentov, diskusií, filmov a pripomienkových tuctových spravodajských informácií. Filmy sú žiaľ alebo chvalabohu neslovenského pôvodu, dokumenty narábajú s poloinformáciami, nebodaj ich spracúvajú spracované a zaškatuľkované bytosti. Diskusie zhrnieme bez problémov do jednej vety – Ty si kradol, ja som „štrngal“ – . Zabúdame však na jedno, zlodej nemenil kabát a svojej „profesii“ sa „čestne“ venuje ďalej. Štrngajúci jednou rukou ukazuje „véčko“, druhou ako správny superman požierajúci totalitu „štrngá“ a treťou slastne týči „fuckera“ demokracii. Títo trojrukí ovládajú slovenský spoločenský systém ako ovláda matka svoje dieťa prisaté na jej prsníku. Ospravedlňujem sa Vám, ctené feministky, ale takto to cítim a cmúľam. Preto pozor, nebezpečenstvo hrozí od tých „čistejších“.

Alibizmus a amaterizmus

„Ja som v tom systéme nežil, ja by som emigroval, ja by som to nepripustil, ja by som ho sabotoval, ja by som sa nenechal ovládať, ja by som nedonášal, ja by som, ja by som, ja by som. . . .  „Alibizmus číry a rýdzi! Všetci, ktorí tieto vety používajú, sú zbabelé  a vyplašené jedince stáda s názvom „demokraciou k totalite“.  Vraj sme holubičí národ. Ale iba ak sa k nám správajú ako k holubiciam. Nesmieme zacítiť pohodenú mincu, pretože tá je spúšťacím mechanizmom premeny z holubíc na trojrukých. A verte mi, opačná premena už nie je možná. Očista je krásna biblická vec, no my žijeme v dobe, kedy by Adamovi a Eve tlieskali.

Zapnem si správy, tam svieti slečna v serióznom vystrojení a ešte serióznejšej póze, čítajúc „krvavé“ udalosti roku 1989. Mňa v tú chvíľu napadne len jedno, čo nemusím rozvádzať, keďže môj pohľad smeruje od úst čoraz nižšie a hemisféra nefunguje. Samozrejme mi je jasné, že tieto správy nemôže a nemusí čítať fundovaný historik, ale viem aj jedno, daná slečna sa zase nemusí tváriť ako on. Je to „antierotické“ a navyše smiešne. A ak nebodaj môj sluch začne pracovať, okamžite onemiem a hanbím sa za slovenskú spravodajskú štruktúru. Neznášam amatérov, tiež neviem variť a ostávam radšej pri čaji ako pri bažantovi na víne.      

-Izmus nahradila -acia

Dobre, uznávam, máme slobodu, ale nezaslúženú a deformovanú. Možno ma mnohí slobodomyseľní ukameňujú, ale slovenský národ si slobodu nezaslúžil. Preto je výsledkom akási smiešna nápadná figúrka demokracie, ktorej vlastným otcom je komunizmus a matkou totalita. Niečo ako dieťa chudobných, ktoré sa tvári ako jedno z Kollárových. Formálne máme  –aciu, obsahovo novodobý –izmus. A takto si tu žijeme. . . .