Jedovaté môže liečiť

On nevyspytateľný a nevhodne úprimný samec, pohybujúci sa na predmestí citov, chladu, rozorvanosti, extrémov a útočnej sily. Ona šikovná, talentovaná, fantáziou rozvetvená femina, milujúca pozornosť, jemnú drsnosť a drsnú jemnosť. On nevie ako na ňu, chýba mu základný inštinkt trpezlivosti, ticha, mlčanlivosti a pochopenia. Ona vie ako na neho, no nechce stratiť vlastnú tvár, identitu vysekanú  trpkou (blenom napustenou) dýkou do reality.

Cítia strach, krízu vedomia. Sú z rozličných svetov, bolí ich skrze radosť a „neukojenú“  zmyselnú túžbu predstava spoločného života. Tlačí im oceľová špička na hemisféru, ale i na dušu. Sú alergickí  na iných, ale i na seba. Neveria šumom, ktoré predpovedajú apokalypsu v podobe zaplavených mostov, ciest, rodín a životov. Nechcú uveriť ani polenám, ktoré valcujú  realitu tempom tunelovania srdca.

Zápach konca prekryjú vôňou lásky, zápach straty vôňou svojich tiel. Dokážu ustáť ten nátlak okolností a fiktívnych neprajníkov? Dokážu milovať bez toho, aby zhanobili vlastnú tvár alebo je nutný kompromis, ktorý je síce veľkodušné a silné gesto, avšak iba gesto? Ona vie, že on  chce, on vie, že ona chce, avšak často ten pocit nestačí. Predsa samotné chcenie nezaručuje výsledky, progres, posun, úspech. Samotné chcenie je tiež „len“ jedno z gest, ktoré má upokojiť partnera, ale i samého seba. Akási snaha o prekonanie všetkého, čo ti nastavuje zrkadlo, všetkého, čo tak neradi počujeme, cítime, vidíme, to je chcenie ako gesto.

A už spomínané okolnosti i iné svety. Obrovský náklad, ktorý je nemožné vyložiť mimo vyznačenú trasu, ktorý je nemožné obmedziť, ktorý je nemožné neprepraviť, ktorý je nemožné predať, zhodnotiť, skladovať pod nosom spoločného života. Cítiť ho nepríjemným feelingom, irituje zmysly, otravným spôsobom parazituje na ľuďoch. Ona sa správa sebaobetujúco, ona by ten náklad najradšej uniesla aj s krížom na vlastných bedrách, ale vieme, ako to s Ježišom nakoniec dopadlo. Aj keď sa to bojíme priznať, nakoniec sme ako ľudstvo ostali sami. A on nechce pod ťarchou jej sebaobetovania ostať sám, on nemôže dovoliť, aby ju parazit zasiahol, on nemôže svoju milovanú ponechať vnútornému rozkladu. Ona je silná, no zabudla na jednu veľmi dôležitú vec – Láska tlačí ľudí často do nezmyselného a prekrásneho preceňovania vlastnej sily. Každý z nás si určite spomenie na to, ako si myslel, že s láskou prežije aj rádioaktívny útok a neprežil ani útok obyčajných a prostých problémov typu – Čo bude dnes na obed - . Ona sa bojí jeho prchkých reakcií, prchké reakcie sa zase nevyhýbajú jemu. Ona a on sa spolu učia ako správne milovať a „ukočírovať“ to obrovské množstvo „splašených“ citov, on a ona sa učia, ako by ich to nemalo „zadlaviť“. 

No on sám je už infikovaný parazitom, vírusom, okolnosťou, s ktorou žije desiatky rokov. Začína sa obávať toho, že prevzal štafetu a je novým pôvodcom vírusu, ktorý zasiahne každý nový vzťah, cit, ženu. On ju miluje možno viac, ako by chcel, pretože on ju miluje až natoľko, že nechce vidieť a nepripúšťa si status infikovaného, resp. nového pôvodcu. On sa neohrabane pokúša svoju lásku prejaviť, ona sa usmieva a kolíše jeho ego, irituje  jeho žiarlivé sklony. On viac a viac zabúda na riziko, ktorým ju ohrozuje. Ona to síce vie, avšak pod tlakom citov si nepripúšťa možnosť infekcie.

Prichádza deň ako každý iný. Ona si pod tlakom jeho neustálych dotykov rozopne svedomie a on sa učí ako neubližovať  iným. Mení ho, on to chce a vyžaduje, dokonca začína milovať i tých, ktorí mu tú lásku rozdávali síce svojsky, ale predsa po celý jeho život. Odpúšťa, pomáha, nesúdi, ohromuje a precitne. Slzy dokáže prijať, slzy dokáže vydať. Lásku dokáže prijať, lásku dokáže vydať. Výčitku dokáže prijať, výčitku dokáže vydať. Sám seba s údivom sleduje, skúma a miluje, keď miluje. Neobáva sa zrady, neobáva sa žeravých slov, z vlka sa stal baránok. Ona sa so zadosťučinením usmieva na život, cíti sa byť ním obohnaná, cíti sa byť užitočná, cíti sa byť naplnená. Neočakáva vďaku, „len“ číru a nepoškvrnenú lásku. Ona nie je unavená, je plná energie a chuti. Nirvána sa napĺňa.

Deň ako každý iný je na konci. Na oblohe typicky knižný spln, hviezdy zasvietili na skládku v blízkosti ich domova, aj ona irituje zmysly. On sa posadí a premýšľa srdcom. Ona sa poneviera v jeho duši  a pripravuje nové úlohy sebazdokonaľovania. A parazit, vírus, infekcia sa opäť ozýva. Tentoraz do takej miery, že on nemôže prestať kaziť všetko, čo spolu s ňou krvopotne vybudovali. Je nepríčetný, zlý a deštruktívny. Zameral sa po menšom váhaní najmä na sebadeštrukciu. Ten koniec dňa sa javí aj ako koniec ich symbiózy. On trhá všetky dobrovoľné putá, ona sa neusmieva a len sleduje ten prerod baránka v opätovného vlka. Sedí na kraji priepasti, sedí a nohy sa mu hompáľajú ako tomu nevinnému a sentimentálnemu dieťaťu, ktoré v ňom kedysi predtým vyvolala. Sedí na kraji priepasti a priepasť sa stáva ním, on sa stáva priepasťou. Sedí, ale už nikdy nebude stáť.

Prečo to urobil? Pretože jeho infekcia, parazit, vírus umrel. Trpel zvláštnou nenávisťou a láskou k nemu, ambivalencia ako vyšitá.